Skôr než sa pohnem ďalej, to málo z vás čo ma pozná si asi myslelo že budem hovoriť o Bratislave, o tom nádhernom meste, plnom podpriemerne inteligentných ľudí správajúcich sa ako stádo a zmáhanom každým novým trendom ktorý príde, z pravidla čím horším tým lepšie. Nie, v Bratislave som sa nikdy necítil doma, je pre mňa akýmsi nutným zlom... Pocity domova vo mne vždy evokoval Liptov a severné Slovensko vo všeobecnosti.
Prečo práve Liptov ? Odpoveď je jednoduchá, i keď som narodený a väčšinu života žijem v Bratislave, pôvodom som vlastne Lipták, tak ako o tom rád básnim a seriem väčšinu ľudí okolo. Otec je pravdepodobne z tretej generácie presťahovaných, ospravedlňujem sa za nepresnosť, no nikdy ma nenapadlo sa na to spýtať presne, a matka je narodená aj vychovaná v Liptovskej Lužnej, na ktorú sa bude viazať aj väčšina nasledujúcich zážitkov. Ako zaujímavosť uvediem, že aj rodina môjho otca pochádza z Liptovskej Lužnej a jej značná časť tam aj stále žije.
Ako malý som tam trávil veľa času, neskôr keď som bol už školopovinný som tam vždy bol aspoň dva týždne na prázdninách u babky, no tomuto obdobiu sa veľmi venovať nebudem, preto že ako si väčšina z vás vie predstaviť jednalo sa najmä o vychádzky do kostola, hranie sa na dvore a rešpekt vzbudzujúce kravy... A k tým pociťujem rešpekt doteraz ! Zdá sa vám to zbabelé ? možno, no ja nedôverujem ničomu čo je väčšie než ja! keď už som pri tom, jedna vec ma vždy fascinovala, zrána vždy vyháňali kravy na pašu a večer sa kravy vracali s jedným "pastierom". Čo bolo na tom pre mňa zaujímavé bolo to že kravy sa vracali samé, ľudia len pootvárali bráničky a ako stádo išlo, každá krava sama odbočila, kedy bolo treba. Niekedy išli aj bez pastiera, odvolávajúc sa na české príslovie "stádo vede vôl", všetky sledovali býka ktorý mal domov na konci dediny. Možno som bol ako dieťa ľahko zaujatý maličkosťami, ale táto spomienka mi utkvela v pamäti...
Z tohto obdobia pochádza aj príbeh mojej prvej jazvy, ktorých mám pozoruhodnú zbierku, na to že som viac-menej lenivý a nemám záujem v rizikových aktivitách. V skratke, mal som hru, tá hra zahŕňala využitie sekery, ktorou som si tak trochu ublížil. Sklamem vás, vtáka som si neuťal, odniesol si to môj prst, presnejšie pravý palec. S rukou v krvavom tričku si ma všimla babka a išla hneď ratovať. Keďže som bol dosť sprostý na to aby som si zaťal do ruky, bol som dosť sprostý na to aby som zapieral že sa mi niečo stalo. Babka veľmi rada rozpráva túto príhodu, ako som jej tvrdil že to je len trieska a keď naliehala aby som jej ukázal čo sa stalo tak som jej povedal "Ale bola to veľká trieska!". Ak to niekoho zaujímalo, prst stále mám a s tým ako sa mi ruka zväčšila je táto jazvička už len ťažko viditeľná.
Pár rokov na to prišlo moje prvé "osobné" stretnutie s opačným pohlavím a nebyť veľkej dávky šťastia tak by bolo asi aj posledné . Išlo o dievča zo susedstva, s ktorým a jej ďalšou kamarátkou som trávil dvoje prázdniny. prvé kamarátsky a druhé takým detským chodením, samozrejme len s jednou i keď tá druhá bola vždy na blízku. No neskôr prišla puberta a i keď každý puberťák sa správa nelogicky, ja som sa správal na prosto retardovane a zrazu som sa začal báť dievčat, čo tieto vzťahy trocha skomplikovalo a nakoniec viedlo k odcudzeniu.
Veľký časový úsek som vynechal, no nie je podstatný pre toto rozprávanie a je dosť osobný, i tak to považujem za úsmevnú spomienku hodnú spomenutia. V tomto období som taktiež spadol do počítačov, presnejšie hier a považujem to za taký svoj stredovek, ktorý bol rovnako temný ako ten historický... inými slovami, hovno sa dialo a kolobeh môjho života spočíval len v plnení primárnych potrieb, školy a hier... Vtedy som prestal chodievať aj na Liptov a to až do 17ttich.
Pokračovanie keď to na mňa zase príde ...
PRIHLÁS SA
